Tak to ironicky "vyšlo", že oslavujem zhruba rok kontinuálnych zranení a príľahlých problémov. Murphy si zrejme povedal: tak Ty máš rada dobrodružstvo? Skús sprevádzať Odysea. Áno, mohla by som to skrátiť na "fúrt dačo", ale úplne by to nevystihovalo moje aktuálne veselé rozpoloženie - rok som predsa vydržala, a čo som prežila? (Á.)No prežila.

***

Moja cesta po boku Odysea sa začína v himalájskych vrchoch. Ako inak? Verní čitatelia vedia, že už som lapala po dychu v týchto končinách nejedenkrát a všetko dobre dopadlo. Tak. 14. októbra 2024 sa zobudím v stane v kempe C1 (5500 m.n.m.) pod vrcholom krásnej hory Himlung. Otvorím oči a čo nevidím? No nevidím. Konkrétne od nevidím do nevidím. Tento zážitok je z cyklu: Všade kam som nevyšla. Ale čo mi prekáža? Zrazenina v oku. Volám môjmu nepálskemu priateľovi, ktorý nám zabezpečuje expedíciu. Jeho slová: To musíš ísť ihneď dolu, vrtuľník - smer nemocnica, na to nič iné momentálne nepomôže. Vyššie by sa to len zhoršovalo a mohla by si o zrak prísť natrvalo. Cesta do Base campu cez ľadovce ušla, lebo som nevidela prekážky.

Zranenie č. 1: Krvná zrazenina v ľavom oku v zornom poli + 12 menších v oboch očiach

Doba liečenia: 2 mesiace sa rozpúšťala a ja som sa opúšťala, keďže sa mi nedalo plnohodnotne športovať, a hokej som tak mala iba v hlave.

***

Začal sa nový rok a s ním moja hokejová sezóna, keďže som už bola celkom fit! Vravím si plná energie a očakávaní - idem na sebe makať. A tak sa plnil diár: lyžovačka (boardovačka) v rakúskych kopcoch, večer bowling, ďalší deň florbal, potom nejaké tie kliky a planky, až si to nakoniec svištím dole svahom 16. januára 2025 - od rána ma príšerne bolí ruka, ale na snowboard mi treba len nohy, tak to veľmi neriešim, niečím som si to natrela. Na Kubínke je kopa snehu, jazdíme aj cez lesík, takže sa často škriabem z prašanu, kde som občas zapadla - teším sa ako malý psík, vyhupnem sa na zjazdovku, švihnem rukou za seba ako na surfe, aby som udržala rovnováhu, keď sa len v ruke niečo natiahne ako gumička a strelí. Au! Ruka mi bezvládne ovisla a v ramene vybuchla bolesť až sa mi zatočila hlava a zatiahlo pred očami…

Zranenie č. 2: Natrhnutý sval v ramene

Doba liečenia: bezmála pol roka - vysvetľuje doktor. Prosím ho nech s tým niečo spraví. Injekcie do svalu, do kĺbu, infra lampa, tabletky, ortéza a teta frustrácia opäť na návšteve sa o mňa so záujmom oprela: Zase Ty?

***

Po dvoch mesiacoch to ešte stále bolí, ale už vymýšlam ako sa hýbať. Veď som nejaká jogínka, keď si tie pozície prispôsobím, novidíšto! Tak aspoň robím tak, že počítač mám na bežiacom páse, ale môžem iba kráčať. Každý menší otras mi natŕma čerstvo "zahojené" rameno. Začínam si zvykať? V marci mám ísť na expedičnú plachetnicu na Baltské more - preboha, ako budem kormidlovať a laná naťahovať? Tá plavba, to je iný príbeh, z môjho druhého života. Posádka bola skúsená a služby sme mali vo dvojiciach, takže krásna pohoda: dážď, zima, vietor a vlny, čo si viac môžeme priať? Nie, nie, toto nie je to zranenie, ja som takto nepríčetne príčetná bežne. Akurát sme mali službu v kuchyni, a ja sa vždy chcem prekonať, reku kým ostatní vstanú, uvaríme nám všetkým čaj a ešte sebe do termosky. Neviem ako sa to zbehlo, väčšinou som zručná, chvíľami obojručná. V momente som však bola obliata a hlučná. Trošku šok na plachetnici, bežím teda do sprchy. Okolie ma spomalilo, hľadím z hlavice na moje vrstvy oblečenia, neschopná pohybu, vzápätí sa odvrstvím a oblievam, ale už je neskoro. Od pupku cez brucho až po stehne mi naskakujú pľuzgiere a spálená koža si ľadovú vodu nevšíma - moje Zranenie č. 3. A ja sa ponáram kamsi pod hladinu nadhľadu…

Doba liečenia: cca mesiac (stále mám jazvy). Začína sa mi to kumulovať.

***

Vrstvím bolesti a jazvy ako cibuľa, ale vravím si - najhoršie mám za sebou, už sa to môže len zlepšovať. A tak poctivo natieram a hojím ruku, brucho, nohu… okrem zranení však cítim (to je moja špeciálna schopnosť) už si pol roka, že niečo nie je vporiadku. Som unavená, ťažká, apatická - JA? Moje druhé meno je energická - riešim, analyzujem, čo sa asi deje? Lenže zrejme mám málo dát. Tak sa s príznakmi vyberiem na pravidelnú preventívnu prehliadku - opíšem symptómy mojej úžasnej pani doktorke, ktorá je absolútne vnímavá a súčasná. Pridá mi teda zopár testov navyše… keď mi len o dva týždne, 13. mája 2025 zvoní telefón: "Musela som vám hneď zavolať, vyleteli vám protilátky na laktózu a mliečnu bielkovinu do nebies! Najlepšia bude eliminačná diéta - žiadne mlieko, ale ani mliečnu bielkovinu, žiadne maslo, nič čo bolo na polici vedľa mlieka." Kto ešte nemá skúsenosť s aktívnym vyhýbaním sa laktóze a mliečnej bielkovine, áno, je vo všetkom, neviem prečo. Podobné ako keby zahlásila "vyhýbajte sa tvrdému povrchu".

"ZraneNIE" č. 4: Utrpela moja mliečna láska bezbrehá.

Doba liečenia: 2-4 mesiace (alebo aj dodnes). Lebo všetko sa začalo naozaj zlepšovať (:

***

Kvôli ruke som si po športovej stránke stále nemohla veľmi vyskakovať, ale podarilo sa mi úspešne dokončiť inštruktorský kurz jogy a párkrát si zabicyklovať. Keďže obdobie leta u mňa patrí výlučne práci (neznášam dobre sparné počasie a veľa energiou kypiacich ľudí na kope), tak som sa pohrúžila v klimatizovaných priestoroch do sebarozvoja… až kým ma 16. júla 2025 nenavštívilo zranenie č. 5 - krvná zrazenina. To sa už spustil alarm medzi ošetrujúcimi lekármi - to bude mať spojitosť s tou prvou zrazeninou, a tak sa roztáčal kolotoč krvných vyšetrení… zrazenina sa medzičasom s užívaním liekov a liečebným procesom rozpustila, a tak som sa opustila. Šup v septembri do Japonska na EXPO (cesta bola naplánovaná rok dopredu), technologický sviatok (súvisí aj s mojou druhou prácou)… áno, dobre tipujete, dlhšie lety a poznávacie výlety sa 10. septembra 2025 skončili zbrusu novou zrazeninou, ktorá sa nikam nechystala… takto skomprimované to tak možno nepôsobí, ale ja som sa naozaj šetrila.

Zranenie č. "Stratila som prehľad" by sa malo vyliečiť do mesiaca.

***

Ale ja o tom píšem už teraz, pretože o mesiac bude presne rok, kedy som sa rozhodla(?) sprevádzať Odysea. A tak vyhlasujem koniec tejto strastiplnej cesty a teším sa na zajtra!